Tvorba Ivana
Kraska a Petra Bezruča - Umelecký a odborný štýl
IVAN KRASKO
je hlavným predstaviteľom Slovenskej literárnej moderny. Napísal len básnické zbierky, ale utvoril novú etapu v slovenskej novodobej lyrike. Prvé básne podpisoval pseudonymom Janko Cigáň. Vo svojich prvých veršoch reagoval na sociálny a národnostný útlak a napísal ich v duchu Hviezdoslavovej poetiky. Knižne vydal svoje básne až po niekoľkých rokoch literárnej činnosti.
Prvá zbierka sa volá Not ex solitudo. V názve sú obsiahnuté základné postoje moderného básnika k svetu: Noc a samota. Nie je náhodou, že svojho lyrického hrdinu, totožného s básnikom, do prostredia „búrnej, tmavej noci “ a tklivej samoty. Tieto nálady u neho vychádzajú z dôvodu, že básne písal ďaleko od domova, preto sa v nich vynára spomienka na rodný kraj, matku ( Nedeľný večer ).Krasko na rozdiel od staršej generácie básnikov vyslovoval fakty objektívnej skutočnosti prostredníctvom vlastnej osobnosti, cez vlastnú
dušu. Neustále prežíva prírodné deje ( Topole, Zmráka sa), zamýšľal sa nad zmyslom ľudského života (Quia pulvis sum = Pretože som prach) a patrí i ľúbostný cit ( Plachý rekord). V tejto zbierke zaujíma dôležité miesto báseň Jehovah. Vyslovuje v nej ostrú kritiku na politiku tzv. pasivity v povojnovom slovenskom živote.
Svoje hlavné motívy poézie rozvíjal aj v druhej zbierke Verše. Obsahuje však viac významových tém ako predošlá. Na jednom z jeho pólov je ľútosť za dávnymi láskami a pocit akého si vyrovnania, kým druhý pól je neobyčajne svieži a otvorený voči budúcnosti. Rozširujúcimi motívmi rozšíril svoj pohľad na život a na spoločenskú problematiku. Zodpovedne sa zamýšľa nad svojím miestom vo svete a uvedomuje si nadosobné hodnoty
života, preto sa aj jeho osobné smútky menili na žiaľ celonárodnej a sociálnej povahy. Prejavilo sa to v básňach ako sú Otcova roľa, Baníci a List slečne Ľ. G. Lyrický hrdina hľadá riešenie situácie v prospech celku.
Básnik vyslovuje nádej, že napriek ťažkým pomerom, v ktorých žil slovenský ľud pred prvou svetovou vojnou, raz príde čas slobody, pre tie spoločenské vrstvy, ktoré najviac trpeli sociálnym a národným útlakom.
PETER BEZRUČ
Patrí medzi mladých spisovateľov, ktorí sa na začiatku 20 storočia kriticky postavili proti sociálnej a národnostnej politike Rakúska – Uhorska.
Dnešná literárna história oceňuje Bezručovu básnickú tvorbu ako dielo základného významu v rozvoji českej sociálnej poézie 20 storočia.
Je autorom jedinej zbierky Slezské písne. Po vydaní Slezské písní doplňoval, ale jadro tvoria básne napísané v 1899-1900. Bezručovým pseudonym, pod ktorým sa skrýval poštový úradník Vladimír Vašek a keď ho odhalili skoro prestal písať.
V Slezských písňach zachytil všetky základné otázky českého národného a sociálneho života pred prvou svetovou vojnou a v skratke vyjadril aj svoje osobné problémy. Obranu českého národa zakladá na regionálnej tematike, Sliezsko. Tu sa najviac prejavila germanizácia a bolo tu na každom kroku vidieť výsledky sociálneho vykorisťovania. Symbolom tohto
dvojnásobného utláčania boli majitelia ostravských tovární a baní na vidieku majitelia lesov a polí stelesňovaní „ markízom Gerom ".
Druhou tematikou Bezručovej poézie je zobrazenie postáv z ľudového prostredia. V ich osudoch je vyjadrená veľká ľudská bieda ( Maryčka Magdonova, Ostrava) a prirodzený odpor voči tomuto útlaku. Zosobnil ho v postave zbojníka Ondráša, ktorému boli pripisovali vlastnosti podobné ako nášmu Jánošíkovi.
Utrpenie vlastného národa zabraňovalo výraznejšie vyjadriť svoje osobné problémy. Ale nezabudol občas pripomenúť ani vlastnú drámu v ktorom len čo sa zableskla žiara lásky aj rýchlo zhasla.
a) Porovnajte hrdinov Kraskovej a Bezručovej poézie na základe analýzy
konkrétnych básní.
b) Porovnajte vzťah osobného a spoločenského v období moderny,
klasicizmu, romantizmu.
c) Vysvetlite rozdiel medzi umeleckým a odborným štýlom.
IVAN KRASKO
je hlavným predstaviteľom Slovenskej literárnej moderny. Napísal len básnické zbierky, ale utvoril novú etapu v slovenskej novodobej lyrike. Prvé básne podpisoval pseudonymom Janko Cigáň. Vo svojich prvých veršoch reagoval na sociálny a národnostný útlak a napísal ich v duchu Hviezdoslavovej poetiky. Knižne vydal svoje básne až po niekoľkých rokoch literárnej činnosti.
Prvá zbierka sa volá Not ex solitudo. V názve sú obsiahnuté základné postoje moderného básnika k svetu: Noc a samota. Nie je náhodou, že svojho lyrického hrdinu, totožného s básnikom, do prostredia „búrnej, tmavej noci “ a tklivej samoty. Tieto nálady u neho vychádzajú z dôvodu, že básne písal ďaleko od domova, preto sa v nich vynára spomienka na rodný kraj, matku ( Nedeľný večer ).Krasko na rozdiel od staršej generácie básnikov vyslovoval fakty objektívnej skutočnosti prostredníctvom vlastnej osobnosti, cez vlastnú
dušu. Neustále prežíva prírodné deje ( Topole, Zmráka sa), zamýšľal sa nad zmyslom ľudského života (Quia pulvis sum = Pretože som prach) a patrí i ľúbostný cit ( Plachý rekord). V tejto zbierke zaujíma dôležité miesto báseň Jehovah. Vyslovuje v nej ostrú kritiku na politiku tzv. pasivity v povojnovom slovenskom živote.
Svoje hlavné motívy poézie rozvíjal aj v druhej zbierke Verše. Obsahuje však viac významových tém ako predošlá. Na jednom z jeho pólov je ľútosť za dávnymi láskami a pocit akého si vyrovnania, kým druhý pól je neobyčajne svieži a otvorený voči budúcnosti. Rozširujúcimi motívmi rozšíril svoj pohľad na život a na spoločenskú problematiku. Zodpovedne sa zamýšľa nad svojím miestom vo svete a uvedomuje si nadosobné hodnoty
života, preto sa aj jeho osobné smútky menili na žiaľ celonárodnej a sociálnej povahy. Prejavilo sa to v básňach ako sú Otcova roľa, Baníci a List slečne Ľ. G. Lyrický hrdina hľadá riešenie situácie v prospech celku.
Básnik vyslovuje nádej, že napriek ťažkým pomerom, v ktorých žil slovenský ľud pred prvou svetovou vojnou, raz príde čas slobody, pre tie spoločenské vrstvy, ktoré najviac trpeli sociálnym a národným útlakom.
PETER BEZRUČ
Patrí medzi mladých spisovateľov, ktorí sa na začiatku 20 storočia kriticky postavili proti sociálnej a národnostnej politike Rakúska – Uhorska.
Dnešná literárna história oceňuje Bezručovu básnickú tvorbu ako dielo základného významu v rozvoji českej sociálnej poézie 20 storočia.
Je autorom jedinej zbierky Slezské písne. Po vydaní Slezské písní doplňoval, ale jadro tvoria básne napísané v 1899-1900. Bezručovým pseudonym, pod ktorým sa skrýval poštový úradník Vladimír Vašek a keď ho odhalili skoro prestal písať.
V Slezských písňach zachytil všetky základné otázky českého národného a sociálneho života pred prvou svetovou vojnou a v skratke vyjadril aj svoje osobné problémy. Obranu českého národa zakladá na regionálnej tematike, Sliezsko. Tu sa najviac prejavila germanizácia a bolo tu na každom kroku vidieť výsledky sociálneho vykorisťovania. Symbolom tohto
dvojnásobného utláčania boli majitelia ostravských tovární a baní na vidieku majitelia lesov a polí stelesňovaní „ markízom Gerom ".
Druhou tematikou Bezručovej poézie je zobrazenie postáv z ľudového prostredia. V ich osudoch je vyjadrená veľká ľudská bieda ( Maryčka Magdonova, Ostrava) a prirodzený odpor voči tomuto útlaku. Zosobnil ho v postave zbojníka Ondráša, ktorému boli pripisovali vlastnosti podobné ako nášmu Jánošíkovi.
Utrpenie vlastného národa zabraňovalo výraznejšie vyjadriť svoje osobné problémy. Ale nezabudol občas pripomenúť ani vlastnú drámu v ktorom len čo sa zableskla žiara lásky aj rýchlo zhasla.
a) Porovnajte hrdinov Kraskovej a Bezručovej poézie na základe analýzy
konkrétnych básní.
b) Porovnajte vzťah osobného a spoločenského v období moderny,
klasicizmu, romantizmu.
c) Vysvetlite rozdiel medzi umeleckým a odborným štýlom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára